fbpx

Na ceste k svojmu hlasu

Každý z nás je jedinečný. Každý z nás sa inak učí, inak prežíva svoje pocity, inak vníma veci, pozerá sa na ne zo svojho pohľadu, zo svojej skúsenosti. A práve preto je práca s ľuďmi taká úžasná. Učenie, sprevádzanie ľudí za poznaním seba a hudby ma nesmierne baví a napĺňa.
No a keď si v maile nájdem napr. aj takúto krásnu poviedku od mojej študentky, ktorú napísala na základe našich spoločných hodín spevu, moja radosť a naplnenie narastie ešte viac. Prečítaj si ju a možno sa v nej nájdeš aj ty.

Zarevať ako lev

spisovateľka Alexandra TinkováCelý život som sa pokúšala o hudbu. A keď som to načas vzdala, pokúšala sa zasa ona o mňa. Nedala mi spať, nedala mi kráčať ďalej, myslieť na iné veci. Ležala vo mne ako dobre zakopaný poklad. Ako TO niečo. TO niečo, kvôli čomu ste prišli na tento svet, a keď to obchádzate, nič vám to nie je platné. Ono sa to hlási, ono vás to obviňuje, napáda, a keď sa o TO nestaráte a chradne, vy chradnete s ním. Môžete TO nerobiť, môžete sa tváriť, že TO vo vás nie je. Ale nikdy nebudete spokojní. Kým to nepokúsite definitívne. …

Aj ja som pokúšala a pokúšala a pokúšala. Chcela som tomu dať cestu von. Tušila som, že to raz musí ísť… Stretla som na svojej ceste všelijaké učiteľky. Hovorili mi o mäkkom podnebí, kreslili tvar bránice, ukazovali hlasivky v anatomickom atlase. Učili fígle s vínnymi korkami, kázali robiť drepy, brušáky, bublinky do slamky. Vysvetľovali, kadiaľ cez telo má tón vyjsť až von. Chceli do mňa natĺcť túto anatomickú teóriu s tým, že keď sa to nabiflím, budem spievať….

Ale ja som cítila, že na tejto ceste robím len minimálne pokroky. Cítila som, že musím zistiť nie to, kadiaľ má ísť tón von z môjho tela, ale ako ho vypustiť z môjho zraneného srdca a ubolenej duše. A našťastie – ako to už v živote chodí – presne v tom čase, keď som začala chápať, že sa nemám učiť fyziologické veci, ale jednoducho si otvoriť srdce dokorán, nájsť tam svoj hlas a poslať ho žiť von, stretla som Anku. Malá, drobná, usmievavá, s hlasom sýkorky a energiou jarného slnka. Vedela som na prvý pohľad, že ona vie. A že vie, že viem…

Začali sme si hrať na klavíri, spievať, rozprávať sa, obnažovať zo svojich pocitov, popíjať čajíky, plakať, aj smiať sa, hnevať, predychovať a tešiť sa. A ona ma pomedzi to neviedla k ničomu inému, len k tomu jedinému: Pusti ten hlas, pusti ho! Pusti ho von celý, aký je!!! …… A tak som sa to učila.

Alexandra Tinková s Vašom Michalčíkom a Jaroslavom Bežákom na Koncerte Anky RepkovejUž od prvých hodín s ňou som pochopila, že toto bolo všetko, čo som potrebovala. Postupne sa zbavovať strachu z toho – naozaj otvoriť hrdlo a pustiť z neho naplno všetko, čo tam je. Svoju dušu, svoje pocity, farbu, silu. Nehanbiť sa za to, ako znie. Ako zniem. Prekonať ním všetko. Nech to ním na začiatku trebárs aj trasie. A prespievať sa aj cez to. Prespievať sa cez bolesti a zrady, keď nám druhí hovorili, akí sme nešikovní, ťarbaví, akí sme nevhodní, nepatriční. Ako sa nám zasa niečo nepodarilo. Prespievať sa cez spomienky hanby a strachu, keď nám dávali najavo, že nikto na nás nie je zvedavý. Že svojím skutočným hlasom (názorom, prítomnosťou, pocitom, prianím) vlastne obťažujeme. A že by sme ten skutočný hlas (názor, sen, cestu) mali prispôsobiť, zmenšiť, stíšiť, okresať, pridusiť. Väčšinou to, bohužiaľ, naozaj začneme robiť. Pridusíme svoje životy. Pridusíme svoj hlas. Spievame, to áno. Ale akoby na polovicu. Väčšinu toho nášho skutočného, plného hlasu nechávame tam, v hrudi, s našimi bolesťami, spomienkami, zlomenými prianiami, túžbami, radosťami, plačom. Von posielame iba x-tú odmocninu nás. Aby sme príliš nevytŕčali, neznepokojovali. Aby to príliš nerušilo….

Anka chcela odo mňa na hodinách vlastne opak. Aby som ju rušila. A ja jej za to nesmierne ďakujem. Vykašľali sme sa na mäkké podnebie, tvar hlasiviek, správny postoj a anatómiu nosohltana. Sústredili sme sa najmä na to, aby som hučala a hučala, hučala ako na hory. V istom momente som si uvedomila, že som sa vlastne celý život bála svojho celého, plného hlasu! To v momentoch, keď som ho konečne po x desaťročiach života, aspoň nachvíľu vypustila von. Taký, aký je. Je to strašná drina. Nebáť sa seba, akí sme, nebáť sa svojho skutočného hlasu. Treba to skúšať nanovo a nanovo. Treba si na to zvyknúť. Nekorigovať sa. Neuhýbať ustráchane pred tým, kto nám čo zasa povie, za čo nás skritizuje, ukáže nám svoje sklamanie a pochybnosti z nás, z nášho konania…. Keď si toto všetko uvedomíme, prekonáme (a verte, niekedy na to treba veľmi, veľmi veľa času, tak buďte so sebou trpezliví, prosím!), vyliečime, a pošleme tých sabotérov v našej hlave preč, potom, potom môžeme spievať. Tak, ako nám duša a srdce kážu. Tak, ako to cítime. Tak, ako to vieme. Najlepšie, ako sa dá….

Zarevať ako levA tak som pomaly, postupne začala spievať. Keď mi srdce zmäklo. Keď prestali v ňom držať stráž všetky zášti a hrudky hnevu z minulosti. Keď som si DOVOLILA spievať. … Vtedy som bola šťastná ako… veď viete, v tých momentoch, keď sa stretnete naplno so sebou. Ste absolútne vo svojej koži. Ste to vy. Odhalená, neretušovaná, voľná, dýchajúca. Revete ako lev na celú miestnosť. Na celý svet. A ožívate. Lymfa tečie plnšie, farbu v lícach máte červenšiu, v tele aj duši máte zrazu viac života. Poslúchli ste volanie levieho hlasu v sebe…. Počúvajte ho vždy. On vie vždy, naozaj vždy viac, ako všetci, ktorí vám hovoria, že neviete spievať, lebo „robíte“ zle s hentým a tamtým… Ak vaša duša chce spievať, spievajte. Len sa toľko nezaoberajte všetkými ostatnými orgánmi, ale vyberte sa priamo k tomu najdôležitejšiemu – k vášmu srdcu. Spýtajte sa ho, čo ho tak bolí. Z čoho sa túži vyspievať. A pomaly začnite. Tam, v srdečných krajinách už nemôžete zablúdiť…

Daj vedieť o článku aj svojim kamarátom

Rád(a) spievaš? Pridaj sa k nám do zboru!

Zdokonalíš sa v speve, rozvinieš svoj sluch, zlepšíš si intonáciu a zažiješ veľa radosti.

Uložiť

Zavrieť